Toľko vecí už sme o našej kultúre a prístupe k vzdelávaniu zistili, a predsa ich nepoužívame tam, kde by nám to pomohlo najviac. 

Nedávno sme sa s účastníkom webinára rozprávali o inovatívnych spôsoboch vzdelávania. Čo ma však zarazilo bolo, keď povedal: „To by bolo super, ale my asi niečo také nemáme.“ Spôsob, ktorým to povedal, hovoril: „A ani nerátame s tým, že by sme to mohli zmeniť.“ A tak som sa zamyslela nad tým, prečo je pre nás (ľudí a firmy) také prirodzené investovať do povrchového dojmu (alebo klientov) a vo vnútri sa zmierime s minimom potrebným na „prežitie“. Je to na niečo dobré?

V rámci vzdelávania je viacero stratégií/smerov, akými sú gamifikácia, storytelling, microlearning, social learning, neformálne vzdelávanie a mnoho iných. V kontexte firemného vzdelávania o nich hovoríme ako o niečom výnimočnom, ale ak vstúpime do komerčnej sféry, tak zistíme, že tam tieto stratégie fungujú prirodzene a už dlho. Nie sú doplnok, ale sú takmer nutnosť.

Stratégie použité, keď sme klient

Napríklad gamifikácia sa využíva pri nákupoch (vernostné karty, zbieranie bodov, odmeny, zľavy, odznaky), či akomkoľvek online procese (jasné zobrazenie levelov a progresu).

Storytelling je doménou reklamy/marketingu. Či už chcete niečo predať, alebo chcete, aby sa ľudia o niečom dozvedeli. Pokojne si zapnite televízor a započúvajte sa do príbehov, ktoré vám hovoria reklamy. O tom, ako máte špinavé prádlo a bez námahy bude čisté a krásne; o tom, ako vám nejaké auto prinesie status alebo bezpečnosť. Všetko sú to príbehy o vás a vašom možnom lepšom živote, ak si len kúpite [doplňte čokoľvek].

Microlearning využívame všetci vo svojom každodennom živote a žije z toho Google, Wikipedia, YouTube a pod. 

Sociálne vzdelávanie je založené na princípe sociálnych sietí – ľudia sa učia zo vzájomne zdieľaných informácií, navzájom si pomáhajú, diskutujú a udržujú tému živú. Sociálne siete žijú z toho, že tam ľudia trávia čas. A marketéri podporujú tieto konverzácie – a predávajú. 

Ak sa pozrieme na tú časť nášho života, kde ľudia s nami interagujú len keď chcú, tak robíme všetko preto, aby sme im túto interakciu uľahčili, vylepšili a spríjemnili. Inými slovami, aby sme ich prilákali a presvedčili, že to za to stojí. Sme na to zvyknutí, lebo každý z nás už bol v pozícii klienta, alebo bol cieľom nejakých marketérov. 

Stratégie použité, keď sme zamestnanec

A potom prídeme do práce, kde sa očakáva, že bez ohľadu na to, aké sú procesy, tak ich budeme vykonávať. Nie je to úplne zlé. Samozrejme, že práca je aj o tom, že treba pracovať a nedajú sa vyberať len tie príjemné veci. Ale keď vieme, že:

  • sa ľudia lepšie zorientujú, ak budú mať peknú navigáciu, 
  • sa rýchlejšie niečo naučia, pretože sú motivovaní gamifikáciou,
  • sa môžu viac venovať práci s klientmi, pretože sa učia len zmysluplné veci, 
  • lepšie pochopia firemnú kultúru, keď im povieme tie správne príbehy, 

tak prečo to nerobíme?

Mám pocit, že mnohokrát si povieme, že veď to je len pre nás, tak to stačí. Dostatočná známka v škole je 4. Takéto prostredie chceme ponúknuť ľuďom, s ktorými spolupracujeme?

Veď v konečnom dôsledku zamestnanec, ktorý je lepšie naučený, správne motivovaný a má k dispozícii jednoduchšie procesy, je prínosom práve pre klienta. 

Môj záver

Na jednej strane rozumiem tomu, že pre firmu je dôležitá prezentácia von, a preto sa tam investuje najviac času, úsilia a peňazí. Na druhej strane to logicky z dlhodobého hľadiska nedáva zmysel. Tento nesúlad raz musí firmu dobehnúť. Veď predsa žiadna najnovšia aplikácia, darčeky alebo priestory pre klienta nemôžu vykompenzovať demotivovaného, znechuteného, či nepripraveného zamestnanca. 

Poznámka: Mne sa už niekoľkokrát stalo, že som prišla do obchodu/banky alebo inej inštitúcie a snažila som sa dopracovať k riešeniu. A prístupneviem/nemôžem/nedá sa ma odradil od ďalšej spolupráce bez ohľadu na krásne sľuby z reklamy.

Nech sme v akejkoľvek pozícii, stále sme človek, ktorého psychológia a kognitívne možnosti sa až tak nemenia. Tak prečo, keď prídeme do zamestnania zrazu prestávame byť človekom a stávame sa predmetom – kolieskom v stroji? 

A prečo by sme aj zamestnancovi jeho pracovný život neuľahčili, keď môžeme?

Ale nie je všetko len čierne.

Predtým, než vypustím nejaký článok von, tak ho dám prečítať kolegom. V tomto prípade ma upozornili na mnoho firiem, ktoré sa skutočne snažia najmä v oblasti vzdelávania svojim zamestnancom pomôcť. Veď napríklad aj porota v rámci ocenenia, akým je HRTalent, mohla vyberať z množstva šikovných mladých ľudí z oblasti HR, ktorí pracujú na zaujímavých projektoch. Takže nebudem hádzať všetkých do jedného vreca. Áno, máme aj pozitívne príklady, čo ma teší. A dúfam, že takých bude stále viac 🙂

Čo si o tom myslíte vy?

Ak máte s týmto nejakú skúsenosť, prípadne názor na danú tému, budem rada, ak mi napíšete do komentára. 


Ak by ste chceli aj nabudúce čítať o vzdelávacej kultúre, prípadne digitálnom vzdelávaní, prihláste sa na odber noviniek tohto blogu 🙂