…je ťažké vžiť sa do kože toho, čo sa v danej problematike ešte neorientuje. 

Človek často nájde paralely s prácou vo svojom ďalšom živote (tom mimo práce). Už som raz písala o prepojení šermu s nastavovaním cieľov vzdelávania. Teraz mám zasa inú šermiarsku paralelu. 

Po mnohých rokoch v roli žiaka sa mi občas naskytne rola učiteľa. Pamätám si, ako som len nedávno vysvetľovala novým členom našej skupiny, ako majú správne držať rapír/kord v ruke. Poviete si – čo je na tom také ťažké? V podstate nič – presne to som si povedala aj ja. Princíp je jednoduchý – držať rapír tak, aby ste ochránili aj svoju ruku.

Zlé držanie vs. dobré držanie zbrane. Pri zlom tečie človeku krv a hovorí Au. Pri dobrom sa usmieva. Bez krvi.

A hoci len držíte predmet v ruke, nie je to úplne intuitívne držanie. Moje vysvetlenie obsahovalo technické pokyny, teda že musíte mať ruku v zákryte a potom, že „skrátka to treba držať tak, aby to bolo pohodlné“ (pri splnení bezpečnostnej podmienky). Vtedy je to dobre.

No a pred pár týždňami som si v rámci spestrenia tréningu povedala, že na rozcvičke vyskúšam držať zbraň v druhej ruke (teda v mojom prípade ľavej). Snažila som sa nasledovať svoje rady, ale to pohodlie sa mi nejako nedarilo nájsť. Každá poloha bola nepohodlná alebo nesprávna. A to som vedela, čo hľadám! 

Aké smutné bolo zistenie, že moje rady boli sčasti nepoužiteľné. Po toľkých rokoch mi držanie zbrane prišlo absolútne pohodlné. Nejak som potom retrospektívne predpokladala, že mi len dlho trvalo naučiť sa to, pretože som nevedela, čo hľadám. Myslela som si, že som objavila zlatý grál, ktorý odovzdám nasledujúcej generácii. Ale neobjavila som žiadnu úžasnú tajnú pravdu. Bolo to len o tom, že mi chýbali potrebné svaly na ruke.

Predpokladám, že v tejto chvíli je už paralela so vzdelávaním (aj tým firemným) jasná 🙂 Tí, čo svoju prácu dlhodobo vykonávajú, si často neuvedomujú, kde môžu mať nováčikovia medzery. Buď teda niektoré veci nevysvetlia vôbec, alebo ich vysvetľujú slovami, ktoré sú nováčikom cudzie. Tento nesúlad je veľmi ťažké odhaliť. 

No a teraz – čo s tým? 

Z pozície externého dodávateľa e-learningu by som mohla povedať, že v tomto máme výhodu. My sme totiž nováčikovia v téme, ktorú od klienta dostaneme, takmer vždy. A preto často vieme upozorniť na veci, ktoré nie sú jasné 😉 

Ale aj v prípade interného vzdelávania sú možnosti. Zobrať si niekoho z cieľovej skupiny a nechať si u neho zvalidovať vzdelávanie. Je však potrebné mať naozaj otvorenú komunikáciu, lebo vhodná cieľová skupina je často človek, čo nie je vo firme dlho, alebo je len nováčik v danej téme. Môže sa obávať povedať niečo zlé, alebo priznať, že niečo nevie. Nie je si totiž istý, ako zareagujete. A samozrejme nikto sa nechce cítiť, že on/ona je ten, čo niečomu nerozumie. 

Je ťažké sa s týmto „bremenom vedomostí“ popasovať, ale prvým krokom je, že si ho uvedomíme a pokúsime sa s tým niečo robiť. A to vôbec nie je ľahké. Ja často spomínam klientom našu výhodu v tom, že sme nováčikovia v ich téme. Ale až táto príhoda so šermovaním ľavou rukou mi pripomenula, že túto vedomosť nie vždy aplikujem v praxi. Dúfam, že teraz si to budem opäť chvíľu pamätať. A keď na to znova zabudnem, snáď mi to podobná príhoda znova pripomenie.

P.S. Už som mala tento článok napísaný zopár týždňov, keď som vysvetľovala kolegom, ktorí sa nevenujú pravidelne tvorbe kurzov, veci potrebné na to, aby nám mohli pomôcť s väčším projektom. Ale až keď sme skončili, tak som si spomenula, že som zasa používala rovnaké slová: „Nebojte sa, je to jednoduché!“. A tak mi napadol ešte jeden tip:

Na začiatok žiadne abstraktné pojmy, ako „jednoduché, pohodlné, jasné, intuitívne…“.

Niektoré veci síce také sú, ale zvyčajne až potom, ako sa s nimi aspoň trocha zoznámime.

A asi si to idem niekam nalepiť, nech na to nabudúce nezabudnem…

Články na tomto blogu vychádzajú nepravidelne. Tak ak by ste chceli vedieť, keď vyjde ďalší, zvážte prihlásenie sa na odber noviniek 🙂