Taliansko nakoniec nie je také chaotické, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Ako sme jedli svoju prvú porciu zmrzliny v prvom talianskom mestečku, ktoré sme navštívili (Bergamo), zbadali sme skupinku detí s výraznými žltými transparentmi. Bolo na nich napísané:

(voľný preklad z angličtiny)

„Hej, anglickí turisti. Porozprávajte sa s nami a pomôžte nám naučiť sa váš jazyk!“

Musela som sa pousmiať nad touto vynaliezavosťou. Školu to nestálo nič, iba výlet. Turisti tam boli tak-či-tak a z toho množstva sa ich našlo veľa takých, ktorí radi deťom pomohli. Nehovoriac o tom, že deti dostali tú najkvalitnejšiu konverzačnú lekciu, aká existuje.

Cieľ bol jasný a prostriedok netradičný, ale účinný. Toto bol motív, ktorý sa potom opakoval počas celej našej dovolenky.

Bola to moja prvá návšteva Talianska a často som predtým počula, že obyvatelia tejto krajiny nedbajú veľmi na dopravné predpisy, čo môže trochu skomplikovať cestovné podmienky pre cudzincov. A áno, na prvý pohľad to tak môže vyzerať – máte nakreslené na ceste len dva pruhy, ale odrazu ste akosi vedľa seba štyria. Alebo sem-tam niekto prejde na červenú bez náznaku zaváhania. No, keď sa na to pozriete podrobnejšie, tak zistíte, že aj oni majú pravidlá – variabilné, ale podriadené jednému cieľu: bezpečne (áno, bezpečne 🙂 ) sa prepraviť z miesta A do miesta B.

Viditeľné to bolo najmä v Benátkach, kde autá nemajú miesto a ľudia používajú vodnú dopravu. Plavili sme sa cez kanál, keď odrazu počujeme trúbenie. Loď na okraji automaticky upravila svoj kurz smerom do stredu a o pár sekúnd sa z bočného kanála vyrútil motorový čln. Keby nezatrúbil, tieto dve lode by sa zrazili. No on si uvedomoval, že vychádza z neviditeľnej ulice a že niekto mu môže prísť do cesty. A nemalo zmysel ani zastavovať, lebo prúd vody a zotrvačnosť by ho aj tak vtiahli do hlavného kanála. Tak ako loď, ktorá sa mu vyhla, vedela, čo to trúbenie znamená a nezaváhala. Lebo cieľ bol jasný: bezpečne z miesta A do miesta B. Semafóry na vode nemali zmysel, stopky na vode nemali zmysel, a tak sa Benátčania riadili pravidlami, ktoré na ich situáciu fungovali.

Benátky - Canal Grande
Ukážka veľmi riedkej premávky v Canal Grande v Benátkach

Podobné to bolo aj na cestách. Keď sa zmestíme, ok. Keď nie, tak nie. Keď nikto nejde a vidím dobre, tak červená nič neznamená – veď to isté často robia aj chodci. Ich trúbenie nebolo prejavom arogancie: „Čo robíš?! Ja mám prednosť! Ako to jazdíš?!“, bolo v záujme bezpečnosti: „Pozor, idem ja! Vidíš ma?“

Týmto samozrejme nechcem podporovať nedodržiavanie dopravných predpisov 😉 Cieľ „bezpečne z miesta A do miesta B“ by dosiahli aj ich dodržiavaním. To, čo som si z Talianska odniesla je:

Dovolenková lekcia č. 2: Nevadí, že veci nerobíme tak, ako ostatní. Dôležité je, že nás dostanú do cieľa. (V medziach samozrejme. Neplatí, že účel svätí prostriedky.)

Často sa stane, že sme zaslepení zvučnými názvami ako gamifikácia, storytelling, virtuálna realita, zmiešaná realita, interaktívne video atď. A hľadáme spôsob, ako by sme tieto prostriedky použili. Keď niekedy sa stačí pozrieť na to, aký je cieľ, a prostriedok môže byť nečakaný. Ale čo na tom záleží, keď je účinný (opäť v medziach 🙂 ).

Alebo sme na opačnej strane spektra a chceli by sme, aby veci zostali po starom. Napríklad máme nový vzdelávací systém, ale chceme, aby fungoval presne ako ten predchádzajúci. Vtedy si treba položiť otázku, či je to naozaj prospešné pre cieľ, ktorý chceme dosiahnuť. Či nový systém náhodou nemá nové procesy, ktoré pomôžu tento cieľ dosiahnuť ľahšie (ak nerátame, že sa ľudia budú musieť naučiť nový postup).

A možno nemáme financie na úžasné LMS či HR systémy a video kurzy v holywoodskej kvalite, ale s trochou invencie môžeme prísť na riešenie s vynikajúcim pomerom medzi cenou a kvalitou – podobné talianskym deťom so žltými transparentmi.


Ak sa Vám tento článok páčil, a chceli by ste vedieť, keď vyjde ďalší, zapíšte sa na odber noviniek blogu 😉